Je leto. Prázdniny. Mám dve hodiny na prácu – potrebujem niečo napísať, niečo vybaviť, niečo len tak premyslieť. Pozerám sa von oknom a namiesto inšpirácie vidím len nepokosený trávnik a mokré tričká, ktoré tam deti zavesili pred dvoma dňami po vodnej bitke. V dome sa niekto háda, niekto kričí, niekto práve niečo veľmi dôležité potrebuje.
V hlave mám tradičný koktejl myšlienok: čo uvarím? Kam ich dnes vezmem? Kedy pôjdem nakúpiť? Nemám zemiaky. Smotana je po záruke.
Zatváram počítač, lebo súrne mi potrebujú niečo ukázať. Syn sa kotúľa po zemi zabalený v deke ako burrito. Wau. V obchode , vďaka doprovodu, z pôvodného plánu kúpiť dve veci vznikne taška plná nanukov, jogurtov a malých radostí. Brokolicovú polievku varím na obed, ale čo s tými šiestimi tekvicami? Deti ich jedia len vtedy, keď ich nevidia – ukryté v brownies. Ale chce sa mi?
Milujem svoj život. Milujem svoje deti. A predsa… mám chvíle, keď mám pocit, že mi niečo dôležité preteká pomedzi prsty. Nie kvôli nim. Kvôli tomu, že ak chcem byť pre nich celá, nemám priestor byť celá aj pre seba.
Viem, že nie som sama. Možno sa aj ty poznáš v tomto príbehu – medzi obedom, výčitkami, únavou a tichou túžbou tvoriť. Možno si sa tiež niekedy pozrela na svoje dieťa a pýtala sa: „Ako mu ukazujem život?“ A možno cítiš, že by si chcela, aby videlo aj niečo viac – nielen matku, ktorá všetko zvláda, ale aj ženu, ktorá žije.
Ja túžim, aby moja dcéra videla, že som tu. V radostiach aj v tých ťažších dňoch. Že ju vidím, počujem. Ale aj to, že viem zatvoriť oči v chaose a spýtať sa: „A čo potrebujem ja?“ Nechcem, aby ma videla zlomenú pod tlakom očakávaní. Ale ani umelo usmiatu. Chcem, aby videla, že aj dospelosť môže byť láskavá. A že aj mama sa učí, hľadá, skúša.
Sú dni, keď sa cítim neschopná. Keď nedokončím ani jednu vec, keď som podráždená, nesústredená, keď mi kopy prádla a krik v pozadí pripomínajú, že toto „nádherné“ obdobie je zároveň brutálne vyčerpávajúce. A predsa sa nevzdávam.
Pretože viem, že dôležité nie je mať všetko. Dôležité je vedieť si nechať aspoň kúsok pre seba. Tých tridsať percent, ktoré nie sú sebecké – ale životne nevyhnutné. Bez nich by som nebola človekom, ktorým chcem byť. Ani pre seba, ani pre nich.
Často si opakujem: deti potrebujú tri veci – bezpečný domov, výživu a emocionálnu dostupnosť rodiča. Nie je to veľa a predsa je to všetko. Avšak, ak toto mám poskytovať im, nemala by som to poskytnúť aj sebe? Bezpečné miesto, kde si môžem oddýchnuť, načerpať. S láskou pripravené a navarené jedlo, ktoré je vyvážené a chutné. Cítiť, uznať, napĺňať svoje emocionálne ale aj praktické potreby. A tak ako v lietadle, prvý si nasadzuje kyslíkovú masku rodič niekedy s výčitkami, niekedy odvážne dať najprv sebe aby som s láskou dopriala aj im. Pozornosť. Pokoj. Výživu. Lásku.
Nie vždy mám odpoveď na rôzne situácie. Ale mám odhodlanie. A to ma nesie.
Objavujem pre seba malé, praktické veci, ktoré mi pomáhajú tvoriť rovnováhu. Nie ideálnu. Ale pravdivú. Takú, v ktorej sa zmestí smiech aj únava, brownies s tekvicou aj zúfalé „mamííí“, polievka aj prázdne ruky, ktoré nevedia, čo skôr.
A zistila som, že najkrajší dar, aký môžem dať sebe aj svetu, je podeliť sa o tieto drobné, nedokonalé, ale ozajstné kúsky cesty. Možno neukazujú, ako mať všetko, ale určite ukazujú, že aj v chaose sa dá nájsť pokoj. A že každá z nás si môže dovoliť byť celá – nie hneď, nie stále, ale po kúskoch.
